Cirkev a migranti

Téma utečencov je na Slovensku stále aktuálnou a horúcou problematikou. Fakt, že na našom území panujú v súvislosti s migráciou pozoruhodné rozdielnosti, vidíme nielen v politike (Kiska vs. Fico), ale i v samotnej rímsko- katolíckej cirkvi, čo je pre mňa ako veriaceho človeka trochu mätúce…

Pod pojmom cirkev mám predovšetkým na mysli zasvätené osoby. Postoj niektorých veriacich, po úbohej účasti na referende o rodine, ma na tému o utečencoch ani tak moc neprekvapuje….

Vráťme sa však k duchovným predstaviteľom. Nedávno som bola na omši, kde mal pán farár vskutku dobrú kázeň. Rozhovoril sa o tom, že problém masovej migrácie mohol byť vyvolaný umelo, že nemecká kancelárka zinkasuje za prijatých utečencov pekný balík peňazí od arabských štátov, že cieľom je veľká islamizácia Európy, ktorá by v budúcnosti mohla priniesť kruté prenasledovanie kresťanov. Taktiež položil otázku do pléna, prečo trpiacim ľuďom nepodajú pomocnú ruku radšej  tí z okolitých krajín rovnakého svetadielu.

Neviem, z akých zdrojov pán farár pri svojej kázni čerpal, no jeho reč bola mimoriadne zaujímavá. V niektorých úsekoch si ju dovolím prirovnať k rečneniu nášho pána premiéra- kvetnato, síce jednostranne opísaná skutočnosť, načrtnuté možné príčiny problému, logické vyvodenie dôsledkov takého či onakého riešenia či vysvetlenie k zaujatiu určitého postoja. Naozaj pekný prejav s hlavou i pätou, intelektuálne horúci, no ľudsky tak chladný…

Rozdiel medzi politikou a náboženstvom je podľa mňa v tom, že politici sa dívajú na vec skôr z praktického hľadiska a kresťania z hľadiska milosrdenstva. Z tohto dôvodu by mali  mať duchovní ako aj veriaci ľudia iný prístup k utečencom…

Pýtate sa prečo? Nuž, ak niekto verí hodnotám, aké hlásal Ježiš a ktoré sú obsahom Biblie, vie, že Boh je veľmi sociálne cítiaci- pomáha slabým, utláčaným či nespravodlivo prenasledovaným. Rovnako sa zo Sv. písma dozviete,  že dokonalá láska je nesebecká (1 Kor, 01-13).

Ďalej sa by ste sa v Knihe kníh dočítali, že Božie slovo nestačí len prijímať, ale ho aj uskutočňovať. Z uvedeného nám teda vyplýva, že cirkev má k téme utečencov čo povedať. A nielen to. Jej úlohou je vyjsť zo svojho pohodlia a konať.

V tomto je pre ňu/ pre nás veľkým vzorom napr. viedenský arcibiskup Schönbrön, ktorý po preplnení ubytovacej kapacity v tábore Traiskirchen neďaleko Viedne vyzval rakúske diecézy, aby núdznym uvoľnili ďalšie miesta. Na Slovensku osobne obdivujem prácu kňaza Mariána Kuffu, ktorý sa vraj na utečencov už kapacitne pripravuje. Takisto kvitujem iniciatívu Spoločenstva Ladislava Hanusa za nábor dobrovoľníkov, misijné spoločenstvo Vincenta de Paul za ochotu umiestniť v Ladcoch utečencov zo Sýrie, Slovenskú katolícku charitu, ktorá v spolupráci s Konferenciou biskupov Slovenska rozoslala letáky. V nemenšej miere musím vyzdvihnúť úslužnosť rôznych cirkevných spoločenstiev (ako napr. Sant Egidio), ktoré majú v náplni svojej služby okrem iného aj návštevu utečeneckých táborov na Slovensku.

Keby ste chceli, dobrých príkladov by ste v rímsko- katolíckej cirkvi na čele s pápežom Františkom našli naozaj mnoho. Škoda len, že sa zväčša v mainstreamových médiách premieľajú jej problémy a chyby. Ona ich má, veď sama apelujem na nejednotu v otázke prijímania utečencov…

Zoberte si to však z druhej strany mince- možno práve chyby dostávajú veci do pohybu. Keby som si nevypočula spomínaného kňaza, nepísala by som na túto tému. Vďaka jeho zaujímavej kázni som bola nútená trochu sa pozastaviť a zamyslieť sa, o čom aj to moje kresťanstvo vlastne je…

Úprimne si želám, aby sa aktivity cirkvi- laikov i zasvätených – zintenzívňovali, aby cirkev neúnavne podávala svedectvo o nadľudskej a nadracionálnej láske, akej ju učí jej Najvyšší. Láske, ktorá nie je podmienená rasou, jazykom, štátnou príslušnosťou či náboženstvom. Láske, ktorá podáva pomocnú ruku tu a teraz a nepýta sa na okolnosti. Láske, ktorá nemá strach z budúcnosti. Láske, ktorú by sme chceli aj my, keby sme utekali z vlasti…